Aka Same

Dnes nám v kancelárii zavítala staršia pani, hovorila po poľský. Strhaná tvar, obnosené oblečenie a ponúkala na predaj oblečenie a kozmetiku. Nerada kupujem od týchto podomových obchodníkov nič čí prídu v saku alebo v inom oblečení. Bola milá usmievala sa, ale aj tak som jej poďakovala a povedala že nemám záujem. Po chvíli ako tak odišla som sa zamyslela nad tým ako pravé teraz behá od kancelárie ku kancelárii a ponuka svoj tovar druhým. Prišlo mi trochu ľúto. Predstavila som si koľko toho asi denne predá a že možno ona a jej deti nemajú doma čo jest tak preto tu pobehuje a predáva. Možno som si mohla niečo kúpiť ale bola som v kancelárii sama a nerada púšťam dnu cudzích ľudí. A tiež si nezvyknem kupovať veci z ľútosti. Ale dnes mi to nedalo. Stále som na to myslela ani neviem prečo. Svedomie sa asi nudí.

A tak som sa zamyslela nad spoločnosťou a nad finančnou situáciou vo svete celkovo. Že niektorí ľudia žijú v blahobyte a niektorý nemajú čo do úst položiť. Neviem prečo ale stále keď vidím niekoho žobrať, alebo niekoho kto je bez peňazí príde mi ho ľúto. Príde mi ľúto že ja mam doma svoju vlastnú izbu, veľkú posteľ. Plnú skriňu oblečenia, dve skrinky make up-u. Kupujem si drahé čipsy z Marks and Spencer pretože naše lacné slovenské čipsy mi nechutia a niekto nemá strechu nad hlavou.

Kto sa nad tým aspoň raz nezamyslel? Riešiť otázku toho prečo je to tak a že preto 20% ľudí vlastni 80% majetku je zbytočné pretože to k ničomu nevedie. Proste je to tak. Nie je reálne aby každý žíl pohodlný život. Nehovorím že to nie je nemožné. Je to len nereálne. Pretože my ľudia sme aký sme.

Keď sa však nad tým zamyslím. Poviem si že prečo by som sa mala práve je nad tým trápiť. Nenarodila som sa ako dcéra boháčov a nič som nedostala zadarmo. Chodila som poctivo do školy. Učila som sa aby som mala dobré známky. Vyštudovala som strednú školu a išla som na vysokú popri ktorej som pracovala (nie v práci mojich snov), aby som si mohla tu školu platiť. A teraz pracujem a robím prácu, ktorá ma baví a ktorú som chcela robiť. Áno, je pravda že ma zamestnala moja vlastná mama, ale verte čí nie ak by vo mňa neverila alebo ak by vedela že som totálny a nespoľahlivý debil tak by ma nezamestnala. A robiť s vlastnou mamou je niekedy oveľa ťažšie ako s niekým cudzím. To mi verte. Ale dnes už podnikám na vlastnú päsť a je to makačka, ale keď sa človek zastaví nikam to nedotiahne.Ale vráťme sa k téme. Ide o to, že ja som sa v živote snažila. Nechodila som von po nociach s kamarátmi ale učila som sa a teraz som tam kde som si priala byt. Nepijem neberiem drogy a nakradnem. Viem čo od života chcem a žijem ho tak. Nerobím blbosti ktoré budem neskôr ľutovať aj keď to znamená niekedy robiť aj to čo sa človeku nechce.

A tak prečo sú niektorí ľudia bez domova a žobrú alebo nemajú ľahký život? Veď v dnešnej dobe ma možnosť chodiť do školy a vyštudovať každý. Mala som veľa spolužiakov, ktorí chodili poza školu nechcelo sa im učiť ale radšej a opíjali a húlili marišku. A kde sú teraz oni a kde ja? Sme veľmi ďaleko od seba čo sa týka životného štýlu práce a aj zárobku. Mnoho z tých bezdomovcom boli alebo sú alkoholici, ktorý neplatili za byt a nájomné a radšej si kúpili fľašu alkoholu. Ale za to si môžu sami. Nie ich rodina a nie spoločnosť. Len oni sami. A keď im ani ich vlastná rodina nepomôže… A ešte majú tú drzosť prisť a pýtať si zopár €ur a pritom držia v ruke Jolanku alebo Milenku.

Tak prečo mi je ich ľúto?

Možno preto, že nedokážem všetkých hodiť do jedného vreca, lebo sú aj takí ktorí prišli o prácu nie vlastnou vinou. Možno prišli o práci pri celozávodnom prepúšťaní, možno im ochorelo dieťa a nemohli už ďalej pracévať a nestíhali platiť nájomné. Podľahli alkoholu atď. Aj takéto veci sa stavajú. Je to nespravodlivé.

Pred mesiacom som prechádzala hlavnou ulicou a videla som na rohu stáť starú pani. Bola pekne a čisto oblečená ale stála tam a žobrala. Prišlo mi do plaču, pretože z dnešného dôchodku si taká babka môže akurát zaplatiť nájomné a kúpiť lieky a na jedlo jej zostane pár €ur. No do riti s takýmto systémom. Práve kvôli takýmto veciam neznášam celý svet. Pretože sa dejú zlé veci dobrým ľuďom.

Dá sa to zmeniť? Možno áno. Keď sa na to pozriem ako realista tak asi nie.

Má nejaký význam sa nad tým trápiť? Možno áno, ale nevyrieši sa tým nič.

Jediným uspokojením mojej duše je že viem žobrajúcej babke ( nie oťranovi s Jolankou v ruke) hodiť pár €ur a dúfať že sa nájdu aj iný, ktorí pomôžu.

Veď preto sme tu – aby sme si pomáhali.

Možno raz bude každý z nás potrebovať malú pomoc.

Vaša Aka Same